Predstavujeme úspešné projekty: Komunitné kompostovisko v Novej Dubnici

11. 01. 2022 Predstavujeme úspešné projekty: Komunitné kompostovisko v Novej Dubnici

Štúdium na Sokratovom inštitúte mi dalo okrem nesmierne obohacujúcich workshopov aj možnosť spoznať inšpiratívnych, výnimočných ľudí s otvorenou mysľou a chuťou meniť veci vo svojom okolí k lepšiemu, hovorí v rozhovore Patrícia Krausová, študentka ročného programu Sokratovho inštitútu. „Naučila som sa, že aj keď nejde všetko podľa vašich plánov a predstáv, nakoniec to často dopadne ešte lepšie, ako ste dúfali.“

Patrícia Krausová pochádza z Novej Dubnice. Aktuálne študuje na Fakulte ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene a zároveň pracuje ako programová manažérka programu Sadíme budúcnosť. Okrem iného sa zaujíma o kompostovanie, a práve preto sa v rámci svojho sokratovského projektu rozhodla vybudovať komunitné kompostovisko na sídlisku v jej rodnom meste.

V rozhovore hovorí:

  • ako sa dostala k téme ekológie
  • ako motivovať ľudí ku kompostovaniu
  • aké boli začiatky jej sokratovského projektu
  • ako sa dostala ku konceptu komunitných kompostovísk
  • aké sú jej ďalšie plány s projektom

Ako si sa dostala k téme kompostovania a ekológie?

Vyštudovala som ekonómiu a v tom čase som mala dosť liberálne pravicové videnie sveta, navyše o klimatickej kríze ani o kríze straty biodiverzity sa vtedy takmer vôbec nehovorilo. Až keď som odišla na Erasmus a neskôr po vysokej škole som veľa cestovala a žila v ďalekých rozmanitých krajinách, pootvorilo mi to myseľ a začala som mnohé globálne témy vnímať komplexne. K ekológii som sa dostala cez environmentalistiku a konkrétne cez problematiku odpadov. Myslím, že prvým spúšťačom bol pre mňa rozhovor s Ivanou Maleš z Inštitútu cirkulárnej ekonomiky v Denníku N, ktorého nadpis znel: „Nekupujte si balené uhorky, radí žena, ktorá nevyhadzuje takmer žiadny odpad“. Zaujalo ma to a začala som sa zamýšľať a skúmať, kam putuje všetko to, čo vyhodíme „preč“. Pochopila som, že žiadne „preč“ neexistuje, že naše veci nakoniec vždy niekde skončia, zaťažujú tam životné prostredie na dlhé roky a že recyklácia naše problémy nerieši, iba odďaľuje. Snažila som sa teda žiť podľa princípov zero waste. No a jedným z princípov je aj kompostovanie. Napriek tomu, že je to až piaty, posledný princíp (po odmietnutí, zredukovaní, znovu-použití a zrecyklovaní), je môj obľúbený, lebo má asi najbližšie k ekológii ako takej – kompostovaním vytvoríme kompost, čiže kvázi pôdu plnú miliónov živých organizmov vo vzájomných previazaných vzťahoch. 

Ako podľa teba motivovať ľudí ku kompostovaniu?

Určite je potrebné vysvetliť, prečo je vlastne triedenie bioodpadu a kompostovanie dôležité, ale zároveň by sme ľudí nemali zahlcovať odbornými termínmi a definíciami. Ešte podstatnejšie je vysvetliť, že celý proces je veľmi jednoduchý a nezaberie im veľa času. A možno úplne najdôležitejšie je zdôrazniť všetky prínosy – že kompostovaním môžu zredukovať množstvo odpadu v bežnom (zmesovom) koši o viac ako polovicu a navyše zadarmo získajú kvalitné hnojivo. Mnohí ľudia majú podobnú skúsenosť ako ja – po tom, ako začali triediť bioodpad, zistili, že zmesový kôš vlastne vôbec nepotrebujú, resp. ho vynášajú iba raz za niekoľko týždňov.


Povedz nám niečo o svojom projekte – o čom je, aké výhody prináša?

Mojím sokratovským projektom bolo v spolupráci s mestom vybudovať komunitné kompostovisko na sídlisku v Novej Dubnici, kde žijem s prestávkami odmalička. Vďaka triedeniu bioodpadu sme spolu s obyvateľmi môjho bytového domu efektívne využili množstvo odpadu, ktorý by inak skončil na skládke. Spustili sme tým aj proces výroby kvalitného hnojiva – kompostu, ktorý o pár mesiacov dozrie, a budeme ho môcť využiť doma pre naše bytové rastlinky a aj v plánovanej komunitnej záhrade. Projekt mal zároveň aspoň trošku sceliť komunitu a prebudiť iniciatívneho ducha medzi susedmi, ale toto sa, myslím, viac rozbehne, až keď na jar vytvoríme komunitnú záhradu.

Aký bol na začiatku o tvoj projekt v Novej Dubnici záujem?

Vedúca oddelenia životného prostredia na mestskom úrade bola na začiatku z môjho nápadu nadšená. Obyvatelia bytovky sa na kompostovanie dosť tešili, niektorí dokonca tak veľmi, že začali s hádzaním bioodpadu do kompostérov ešte predtým, ako sme ho oficiálne otvorili. Prirodzene sa našlo aj pár odporcov, ktorí sa pýtali, prečo radšej neriešim iné problémy sídliska, napríklad vybudovanie stojiska na smetiaky alebo hluk od detí na detskom ihrisku.

Na zaškolenie prišla takmer tretina domácností, čo bola po nedávnom konci druhej covidovej vlny pomerne vysoká účasť. Písali mi dokonca aj niektorí ľudia z okolitých panelákov, či môžu začať kompostovať s nami alebo či nezriadim podobné kompostovisko aj pred ich panelákmi. Naše kompostovisko sa stalo úspešným pilotným projektom. Mesto získalo dotáciu z Environmentálneho fondu a v decembri osadilo rovnaké komunitné kompostéry pred všetky bytové domy v meste. Nová Dubnica sa tak stala pravdepodobne jediným mestom na Slovensku, ktoré zaviedlo komunitné kompostovanie celoplošne! 

Vedela si už od začiatku, že je to niečo, čomu sa na Sokratovi chceš venovať?

Áno, s týmto projektom som išla už na prijímací pohovor na Sokratov inštitút a počas úvodného workshopu v Zaježovej som sa v ňom maximálne utvrdila. Chcela som to rozbehnúť ešte pred prihláškou na Sokrata, len som sa k tomu nakoniec „nedokopala“, lebo som dostala bytový vermikompostér s dážďovkami, ktoré môj problém s bioodpadom vyriešili. Na úrovni celého paneláku sa však nič nezmenilo a aj to bola jedna z mojich motivácií prihlásiť sa k sokraťákom.

Ako si sa dostala ku konceptu komunitných kompostovísk?

V čase, keď som čítala spomínaný rozhovor o balených uhorkách a zero waste, som už mala naplánovanú „work and holiday“ cestu do Austrálie. Tam som popri platenej práci dobrovoľníčila v bezobalovom komunitnom obchodíku aj v národnom parku v Sydney. Našu sharehousovú domácnosť som zapojila do regionálneho programu Compost Revolution, prostredníctvom ktorého sme si zakúpili záhradný kompostér za polovičnú cenu, a mojich brazílskych spolubývajúcich som naučila kompostovať. V Melbourne som sa neskôr osobne stretla s Beou Johnson, zakladateľkou celosvetového hnutia Zero Waste. Popri potulkách týmito famóznymi veľkomestami som vo vnútroblokoch sídlisk objavila viaceré komunitné záhrady a kompostoviská. Videla som, že človek žijúci v byte si vďaka nim môže pestovať, čo potrebuje, a zároveň má možnosť socializovať sa v komunitnej záhrade. Zapáčilo sa mi to a začala som uvažovať, či by niečo podobné nemohlo vzniknúť aj v malom meste na Slovensku.

Svoj projekt si už úspešne obhájila. Povedz nám, čo všetko sa ti v rámci neho zatiaľ podarilo?

Po úvodných stretnutiach s vedúcou oddelenia životného prostredia sme sa zhodli na dizajne kompostéru a mesto ho dalo vyrobiť miestnym stolárom. Išlo o trojkomorový oceľovo-drevený kompostér. Prvá komora slúži na vhadzovanie bioodpadu. Po jej zaplnení sa presunieme k druhej komore, zatiaľ čo v tej prvej bude kompost zrieť. V tretej komore je okrem prekopávača uskladnený uhlíkatý materiál ako lístie alebo piliny, ktoré treba do kompostu pravidelne primiešavať a kompost prekopávaním prevzdušňovať. Mesto dalo medzičasom aj vyrobiť dizajnovo pekné infotabule na jednotlivé kompostovacie boxy.

Týždeň po prvom zaškolení obyvateľov som zisťovala, koľko litrov bioodpadu sa každej zapojenej domácnosti darí vytriediť. Priemerne to vychádzalo na takmer 3 litre za týždeň, čo je necelých 12 litrov za mesiac. Ak by sa dlhodobo zapojilo 50 % domácností z bytovky, bolo by to takmer 5000 litrov vytriedeného bioodpadu ročne. Susedia sa do kompostovania pustili s takou vervou, že za pol roka sme zaplnili celý prvý kompostovací box. Veľmi sa z toho teším.

Bolo niečo, čo ťa pri realizovaní projektu prekvapilo? Či už v pozitívnom alebo v negatívnom zmysle?

Prekvapilo ma, ako veľmi sú úradníci na Slovensku zavalení prácou, čo ich často úplne vyčerpáva. Kvôli tomu potom nemajú dostatok času a kapacitu kreatívne a radostne spolupracovať s aktívnymi občanmi vo svojom meste. Je to taký smutný začarovaný kruh. Občania by úradníkov mohli čiastočne odbremeniť od nahromadenej práce, ale namiesto toho sa v súčasnosti akurát navzájom demotivujú a frustrujú. Minimálne ja som však dôkazom, že sa netreba nechať odradiť. Pokiaľ je motivácia človeka úprimná a nechýba mu zápal pre vec, môže veci dotiahnuť do úspešného konca. 

Pozitívne ma určite prekvapilo, koľkí ľudia okolo projektu ochotne a nezištne pomáhali, a tiež to, ako rýchlo sa susedia naučili triediť bioodpad. Zo začiatku sa síce občas stávalo, že som musela z kompostérov dolovať mikroténové vrecká a iné nevhodné materiály, ale rýchlo sa to zlepšilo a je pre mňa ohromujúce, že sme za pol roka naplnili jednu celú komoru kompostéru.

V štúdiu na Sokratovom inštitúte pokračuješ, aké sú tvoje ďalšie plány s projektom?

Nedávno som na Ministerstvo vnútra SR odoslala návrh na registráciu občianskeho združenia. Budem jeho predsedníčkou a plánujem požiadať mesto o povolenie na zriadenie komunitnej záhrady vedľa kompostoviska. Tiež sa chcem uchádzať o granty z rôznych nadácií na jej vybudovanie.

Keď získame financie na kúpu materiálu, vyvýšené záhony si v záhrade „zmajstrujeme“ spoločne so susedmi, ktorí ju chcú dlhodobo využívať. Teším sa, ako si začneme spolu pestovať prvé rastlinky a ako si v lete zorganizujeme aj nejakú prednášku alebo workshop na tému, ktorá bude obyvateľov sídliska najviac zaujímať.

Čo si sa naučila pri práci na projekte a čo ti dalo štúdium na Sokratovom inštitúte?

Naučila som sa mnoho vecí. Od samotného plánovania a realizácie projektu krok po kroku, cez komunikáciu so samosprávou a s rôznymi typmi ľudí, podávanie žiadostí o grant, až po vycibrenie trpezlivosti a vytrvalosti. Naučila som sa tiež, že jedným telefonátom vybavíte zvyčajne oveľa viac ako 10 e-mailmi alebo, že aj keď nejde všetko podľa vašich plánov a predstáv, nakoniec to často dopadne ešte lepšie, ako ste dúfali. 

Štúdium na Sokratovom inštitúte mi dalo okrem nesmierne obohacujúcich workshopov aj možnosť spoznať inšpiratívnych, výnimočných ľudí s otvorenou mysľou a chuťou meniť veci vo svojom okolí k lepšiemu. Mnohí z nich sa stali mojimi blízkymi priateľmi. Vieme sa navzájom podporiť a povzbudiť vždy, keď to potrebujeme. No a nesmieme zabúdať aj na čarovné prostredie Zaježovej, kde naše workshopy zvyčajne prebiehajú, a na fantastické vegetariánske pokrmy, ktoré nám tam s láskou varia.

Čo by si povedala niekomu, kto sám rozmýšľa, že sa na Sokratov inštitút prihlási?

Že ak ho miluješ, nie je čo riešiť – či už ide o tvoj nápad na projekt, tvoje zanietenie, presvedčenie, pocit spoluzodpovednosti, či vnútorné volanie po komunite podobne zmýšľajúcich ľudí. Ak sa nebojíš zašpiniť si ruky (resp. niekedy aj celé telo) pre dobro spoločnosti, prihlás sa aj ty do Sokratovho inštitútu.